O Romanovej skúsenosti sme sa dozvedeli z novín. Na internete uvidel ponuku pracovnej agentúry, ktorá ho zaujala. Zodvihol telefón a zavolal…

Po pár úvodných otázkach sa ho pracovníčka na druhej strane linky opýtala, či je rómskeho pôvodu. Dozvedel sa, že firma, pre ktorú pracovná agentúra hľadala ľudí, si výslovne neželá Rómov. Prácu pre svoj rómsky pôvod nedostal. 

Celá skúsenosť ho pobúrila. Roman sa proti diskriminácii rozhodol brániť právnou cestou. Trestné konanie v danej veci bolo zastavené, no pracovníčka agentúry v rámci neho svoje konanie priznala.

S našou právnou podporou sa rozhodol v roku 2014 podať žalobu na súd a domáhať sa ospravedlnenia a odškodnenia. Žalobu sme pripravili, poslali a nastalo ticho. Súd viac ako dva roky v prípade nevytýčil pojednávanie. V apríli 2017 podal Roman sťažnosť na ústavný súd a namietal prieťahy v súdnom konaní. Ústavnému súdu však na počudovanie prišla celá situácia ešte stále v poriadku a porušenie práva na súdnu ochranu nenašiel.

Zaslaná ústavná sťažnosť možno prispela k tomu, že okresný súd napokon začal konečne konať. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo v septembri tohto roka – teda viac než tri roky po podaní žaloby.

V priebehu súdneho konania žalovaná pracovná agentúra zanikla. Jej práva a povinnosti prevzala iná spoločnosť, na ktorú bol nedávno vyhlásený konkurz. Odškodnenie za diskrimináciu, ktoré si Roman na súde uplatňuje je preto v súčasnosti prakticky nevymožiteľné. Trpký koniec, ku ktorému aj súd svojou nečinnosťou prispel. 

Dni, mesiace a roky 

Tento aktuálny príbeh vykresľuje jeden z najväčších problémov slovenského súdnictva. Mnohé súdne konania trvajú veľmi dlho. Niektoré priam neuveriteľne dlho. A tie, týkajúce sa diskriminácie, nie sú výnimkou. Skôr naopak.

Ak sa na súčasnú úroveň právnej ochrany pred diskrimináciou pozrieme v širšej perspektíve, je možné do istej miery prijať fakt, že výrazné zlepšenie kvality rozhodovania súdov nedosiahneme rýchlo. Prípady diskriminácie majú svoje právne špecifiká a pre mnohé súdy sú stále niečím novým. To, aby ich rozhodovali naozaj spravodlivo, si zrejme žiada určitý vývoj.

No prílišná dĺžka súdnych konaní akýkoľvek vývoj smerom dopredu výrazne brzdí a ani v najmenšom ju nie je možné pochopiť. 

Ide pritom mnohokrát o prípady, v ktorých naozaj nie je potrebné vykonávať žiadne zdĺhavé dokazovanie či dumať nad ich nezvyčajnými súvislosťami. Romanov prípad, ktorý sme prerozprávali v úvode, mohol byť z nášho pohľadu rozhodnutý naozaj rýchlo a pokojne možno aj hneď na prvom pojednávaní. Na prvom. 

Pokiaľ by súdne konania na ochranu pred diskrimináciou mali nejaký spád, problematické rozhodnutia nižších súdov by bolo možné rýchlo posunúť odvolacím súdom a v prípade potreby sa v dohľadnej dobe obrátiť aj na ústavný súd a na zodpovedné medzinárodné orgány. Kvalita rozhodovania našich súdov by sa tak posúvala dopredu rýchlejšie. 

Čo do dĺžky rozhodovania, naprieč okresnými a krajskými súdmi existujú rozdiely, pričom veľmi negatívne v tomto smere vyznievajú hlavne niektoré súdy v Bratislave. Na rozhodnutia krajského súdu z nášho hlavného mesta v našich prípadoch bežne čakáme viac ako dva roky, čo je jednoducho príliš. 

Je tiež samozrejmé, že prílišná dĺžka súdnych konaní v konečnom dôsledku odrádza diskriminované osoby od toho, aby sa bránili súdnou cestou. Právne relevantných prípadov v tejto oblasti sa tak na súdy dostáva málo a súdy sa s nimi teda príliš nestretávajú. To môže v konečnom dôsledku zase negatívne brzdiť posun smerom k vyššej kvalite rozhodovania v tejto oblasti. 

Hold ľuďom, ktorí sa bránia diskriminácii súdnou cestou

Situácia je teda aj takmer po pätnástich rokoch od prijatia antidiskriminačného zákona taká, že domôcť sa spravodlivosti v prípadoch diskriminácie trvá naozaj spravidla veľmi dlho a výsledok je čo do kvality rozhodnutia neistý.

To vyhovuje tým, ktorí diskriminujú a ktorí sa často nemusia obávať následkov svojho nezákonného konania. 

Ľudia, ktorí sa súdia kvôli diskriminácii, sú stále ďaleko od toho, aby si svoje právo na ochranu pred diskrimináciou uplatnili rýchlo a efektívne. Sú do veľkej miery aktivistkami a aktivistami, ktorí prejavili akési neobyčajné odhodlanie a rozhodli sa domáhať spravodlivosti napriek veľkej neistote, čo sa týka dĺžky aj výsledku ich snaženia. Mnohokrát im hrozí, že na svoje úsilie dokonca nejako doplatia. Či už finančne v súvislosti so súdnou prehrou, ale napríklad aj tým, že môžu byť kadekým – povedzme zamestnávateľmi – nepochopiteľne vnímaní ako akýsi „horliví sťažovatelia či sťažovateľky“, ktorí sa nezdráhajú brániť svoje práva. 

Preto je toto ich snaženie obdivuhodné a zároveň cenné pre iných.

Bez nich by sa prípady diskriminácie na súdy vôbec nedostávali. Nevedeli by sme nič o tom, ako ich súdy rozhodujú, aké problémy sú s tým spojené a o nejakom vývoji smerom k lepšiemu by sme mohli asi len snívať. 

V tejto súvislosti nás preto veľmi potešila aktuálna nominácia pani Viery Pompovej na ocenenie Roma Spirit, a to práve za svoje dlhoročné úsilie domôcť sa spravodlivosti v prípade diskriminácie, ktorej čelila pri hľadaní práce kvôli svojmu rómskemu pôvodu. Ocenenie si podľa nás mierou vrchovatou zaslúži.

Chceme vzdať na tomto mieste hold nie len Romanovi či pani Viere, ale všetkým, ktorí sa domáhali spravodlivosti za diskrimináciu na súdoch a ktorých sme mali alebo máme možnosť v ich snažení právne podporovať.

Ľudí, ako vy, naša spoločnosť potrebuje.

Štefan Ivanco

Poradňa pre občianske a ľudské práva