Začiatky

Poradňa bola založená v novembri 2001 v kuchyni na pražskom Žižkove štyrmi Slovenkami a jedným Slovákom, dlhodobo žijúcimi v Českej republike. O dôvodoch založenia Poradne na Slovensku neskôr kolovali rôzne konšpiračné teórie, napr. že išlo o komplot “maďarských Židov riadených Sorosom“ či spiknutie cudzincov proti Slovensku. No skutočné dôvody boli vlastne trochu dramatické. 

Niekoľkom mesiacov pred stretnutím v mojej kuchyni ma pri výskume pre správu EÚ o právach menšín v SR fyzicky napadol primár jednej (nemenovanej) pôrodnice na východnom Slovensku. Stalo sa to potom, ako som sa na vlastné oči chcela presvedčiť, či v slovenských nemocniciach naozaj existujú “cigánske izby.“ Privolaná polícia sa ma neskôr nezastala, len sa ma lakonicky spýtala, čo očakávam, keď v špitáli robím “cirkus o sterilizáciách.“ V tej dobe som sa naivne domnievala, že prax násilných sterilizácií rómskych žien skončila na Slovensku pádom komunizmu a to, že v nej lekári naďalej pokračovali, bolo pre mňa šokom.

V slovenskom neziskovom sektore však táto problematika vtedy nerezonovala. Po rokoch mečiarovského režimu boli pri moci demokrati, Slovensko nastúpilo úspešne cestu reforiem a vstupu do Európskej únie a mnohí ľudia z neziskoviek dokonca obsadili funkcie v štátnych inštitúciách. Násilné sterilizácie rómskych žien neboli pre nikoho prioritou. A preto sme sa  nakoniec my – piati – ”bývalí občania a občianky česko-slovenskej federácie” – rozhodli, že to tak nenecháme.

Veľa krát som počula, že presadzovaním spravodlivosti pre ženy poškodené praxou násilných sterilizácií  a ich odškodnenia som prejavila veľkú odvahu, keďže to vyžadovalo byť v podstate neustále proti všetkým – proti vláde, proti lekárom, proti negatívne naladenej verejnosti a médiám, ktoré útočili zo všetkých strán. Z mojej strany však išlo hlavne o naštvanosť, že k niečomu takému, ako k násilným sterilizáciám môže stále dochádzať v (údajne) civilizovanej krajine v srdci Európy.

V Poradni je však veľa ľudí, ktorí obrovskú odvahu naozaj prejavili a neustále prejavujú. V začiatkoch to boli predovšetkým Vanda (ktorá odišla z lukratívneho miesta právničky v banke, aby sa ku mne pridala), Lenka (vďaka ktorej výborným organizačným schopnostiach sme mohli plynule fungovať a ktorá neochvejne odbíja všetkých fanatikov, ktorí do Poradne volali s tým, že nám prídu rozbiť hubu) a Katka, Vierka, Stanka a Natália (ktoré nám ukázali dôležitosť komunitnej práce a toho, že ľudské práva nemožno obhajovať bez dôvery tých, ktorým chceme pomáhať). Neskôr sa pridali Andrea, Števo, Denisa, Agi a mnohí iní a iné. Najväčšiu odvahu však prejavili a stále prejavujú mnohé rómske aktivistky, ktoré boli násilne sterilizované, ale rozhodli sa postaviť za svoje práva.  K nim sa pridali ďalšie Rómky a Rómovia, ktorí a ktoré sa postavili proti diskriminácii v rôznych oblastiach  – v školstve, na pracovisku, v reštauračných zariadeniach a podobne – a to aj súdnou cestou.

Títo všetci a všetky  sa zaslúžili o to, že zo skromného projektu hŕstky pražských Sloveniek a Slováka vzišla jedna z najúspešnejších a najvplyvnejších ľudskoprávnych organizácií na Slovensku, organizácia, ktorá stelesňuje význam ochrany práv menšín v najsilnejšej podobe. Len vďaka nim Poradňu nepostihol typický osud všetkých politických strán na Slovensku, ktoré neprežijú odchod ich zakladateľa/zakladateľky. Za ich prácu a úsilie im nikdy neprestanem byť hlboko vďačná.

Míľniky

Dvadsať rokov je dlhá doba na to, aby organizácia vydržala, veď ani mnoho slovenských politických strán či firiem nie je po dvadsiatych rokoch už dávno medzi nami. Tu by som chcela len útržkovite spomenúť päť pre mňa najdôležitejších a definujúcich míľnikov na bohatej ceste Poradne a ľudí, ktorí ju tvoria:

  • 2004: Poradni sa podarilo prinútiť vládu, aby v novom zákone o zdravotnej starostlivosti po prvý krát v histórii zaviedla inštitút informovaného súhlasu, ktorý musí byť získaný pred každým zdravotným zákrokom vrátane sterilizácie.
  • 2009: Prvé víťazstvo Poradne na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu v prípade K.H. a ostatné proti  Slovenskej republike. Európsky súd konštatoval, že Slovenská republika porušila právo deviatich rómskych žien na súkromný a rodinný život, keď im odmietla prístup k ich vlastnej zdravotnej dokumentácii a právo na spravodlivý proces, keď im neumožnila  si  dokumentácie okopírovať.
  • 2011: Prvé víťazstvo na Európskom súde v prípade násilných sterilizácií. V  prípade V.C. proti  Slovenskej republike Európsky súd potvrdil zodpovednosť štátu za násilnú a nezákonnú sterilizáciu a nariadil vláde zaplatiť pre Slovensko zatiaľ historicky najvyššie odškodnenie.
  • 2012: Krajský súdu v Prešove potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo veci segregácie rómskych detí na škole v Šarišských Michaľanoch z dôvodu ich etnickej príslušnosti a nariadil školu desegregovať.
  • 2021: Slovenská vláda sa po desaťročiach konečne ospravedlnila za prax násilných sterilizácií a sľúbila odškodniť poškodené ženy.

Poradňa je organizácia, ktorá nielenže doslova a do písmena zmenila mnohým život, ale ktorá zmenila Slovensko. Spoločnou prácou s rómskymi aktivistkami a aktivistami ukázala a ukazuje, že právo nemusí existovať len na papieri, že diskriminácia nesmie byť trpená a že Rómovia a Rómky sú rozhodnutí presadzovať svoje rovnoprávne postavenie v našej krajine.

Poučenia

Výročia sú príležitosťou na oslavu i zamyslenie. Čo sme sa teda my – my z Poradne i slovenská spoločnosť – počas tohto obdobia naučili?

Po prvé, slovenskú vládu sme naučili, že ak sa Poradňa do niečoho pustí, nevzdá to. Nech to trvá akokoľvek dlho, i desaťročia. Verím, že v budúcnosti pri zistení o vážnom porušení ľudských práv, vláda nebude postupovať klasicky cestou popierania a obštrukcií a bude radšej s nami spolupracovať. V konečnom dôsledku to môže ušetriť čas, úsilie a finančné prostriedky.

Po druhé, ľudskoprávnu komunitu sme sa vždy snažili naučiť, že ochrana ľudských práv musí ísť ruka v ruke s prácou v znevýhodnených komunitách. Ľudia zo znevýhodnených komunít sú pre nás partnermi a spolupracovníkmi. Ak chceme niečo dokázať, dokážeme to len spolu. A tiež, že nie je potrebné z nikoho robiť aktivistov a aktivistky, pretože oni sami už aktivistami a aktivistkami sú.

V neposlednom rade sme sa v Poradni naučili, že ak chceme zostať relevantní, musíme upozorňovať na nové oblasti, v ktorých sú ľudské práva porušované. V tomto smere som rada, že Poradňa sa už nezameriava len na „tradičnú“ prácu v oblasti ochrany pred diskrimináciou, ale rozširuje svoju činnosť aj na oblasti ako diskriminačné opatrenia v čase pandémie či porušenia ľudských práv v súvislosti s nástupom digitálnych technológií.

Dnešná vízia Poradne je rovnaká ako pri jej založení. Jej víziou je rovnoprávna spoločnosť, spoločnosť v ktorej menšiny nie sú utláčané a diskriminované. Cesta k dosiahnutiu tejto vízie nie je jednoduchá. Dúfam, že Poradňa a jej ľudia  naďalej vydržia a budú prospešní a prospešné Slovensku i komunitám, s ktorým sú spojení. Teším sa na ďalšie míľniky v ich práci v nasledujúcich desaťročiach a prajem im na ich ceste všetko dobré.

Barbora Bukovská

Jedna zo zakladateliek Poradne